Riziká terorizmu

Prevencia kriminality >>  Riziká terorizmu

Úvod

JUDr. PhDr. Ivo Svoboda, PhD.
Ministerstvo obrany ČR, Univerzita obrany

Súčasná hektická doba je charakteristická mnohými aspektmi, pričom jeden z najcitlivejších je nesporne aspekt všeobecne sa zhoršujúcej bezpečnostnej situácie a nárast bezpečnostných hrozieb, a to tak v poňatí vnútroštátnom, ako i v poňatí medzinárodnom. I napriek vynaloženým nemalým prostriedkom do zaistenia bezpečnosti zo strany štátu sa dá povedať, že všeobecne sa bezpečnosť nezlepšuje a v mnohých aspektoch je možno bezpečnostnú situáciu charakterizovať ako zhoršujúcu sa. Okrem toho je potrebné konštatovať, že sa v podstatnej miere mení najmä charakter týchto bezpečnostných hrozieb. Je tomu tak v oblasti všeobecnej bezpečnosti, tak napríklad bezpečnosti v doprave, ale i v bezpečnosti pred organizovaným zločinom, či podvodným jednaním v obchodnom styku a pod. Jednou z veľmi citlivých oblastí je terorizmus a hrozba teroristického útoku (teroristickým napadnutím). V nasledujúcom texte sa zoznámime s druhmi terorizmu, typológiou teroristických útokov a možnými spôsobmi ochrany spoločnosti pred terorizmom, ale predovšetkým s možnosťami, ako sa podľa možností postaviť a čeliť teroristickému útoku z pozície "mladého záchranára." Úvodom však bude pre pochopenie celej problematiky terorizmu urobiť malý historický výklad.

I. Korene terorizmu:

Mohlo by sa zdať, že extrémizmus a terorizmus je niečím novým, typickým až pre koniec 20.storočia. Ale je tomu skutočne tak ? Nesporne je možné prehlásiť, že nie je. Kolískou moderného terorizmu je s veľkou pravdepodobnosťou Rusko. Okolo roku 1875 si časť vtedajšej inteligencie (združená v hnutí Narodnaja volja – Národná vôľa) osvojila anarchistické presvedčenie a videla v atentátoch na symboly útlaku jediný spôsob, ako vymaniť spoločnosť z politickej a sociálnej blokády. Na konci 19. storočia bol terorizmus, najmä však atentáty na osoby reprezentujúce vládnu moc, prijímaný anarchistickými skupinami v Európe, Rusku a Spojených štátoch ako najlepšia cesta k uskutočneniu politických a sociálnych zmien.

Ďalšiu vývojovú etapu extrémizmu a terorizmu je možné spojiť s národnooslobodzovacím hnutím v krajinách tzv. tretieho sveta. Podpora hnutia za národnú a štátnu nezávislosť v Južnej Amerike, Afrike a Ázii sa počas studenej vojny stala novým poľom vzájomného súperenia štátov NATO a Varšavskej zmluvy. Obidva tieto bloky neraz financovali odbojové hnutia a rôzne politické frakcie či aktivity. Priamo školili špecialistov na deštrukčné a záškodnícke akcie a posielali svojich "poradcov" priamo do krízových oblastí. Terorizmus tak už nebol výrazom iba ojedinelých násilných akcií niektorých skupín, ale koordinovanou činnosťou rady skupín (často priamo či nepriamo organizovaných jednotlivými štátmi) a zvlášť vyškolených jednotlivcov, presahujúcich hranice jednotlivých štátov. Nové organizované akcie znamenali neporovnateľne väčší počet obetí a väčší rozsah škôd ako kedykoľvek v minulosti.

V súčasnej dobe došlo k zásadnému posunu od predchádzajúcej situácie, ktorú najlepšie charakterizoval už v polovici 70.rokov minulého storočia expert na terorizmus Brian Jenkins výrokom, že " teroristi chcú mnoho pozerajúcich ľudí, ale nie mnoho mŕtvych ľudí." Súčasný terorizmus priniesol taktiež novú doktrínu, nájsť v nepriateľskom systéme najslabší bod a zaútočiť naň všetkými dostupnými prostriedkami. Zabiť čo najväčší počet ľudí, vyvolať hystériu a poškodiť ekonomiku. V súvislosti s vyššie uvedeným je možné sa pokúsiť o definíciu terorizmu.

II. Definícia terorizmu:

Jedna všeobecne uznávaná definícia extrémizmu a terorizmu v zásade neexistuje. Rôzne organizácie a štáty pracujú s odlišnými definíciami. Dokonca ani vláda USA sa nemôže zjednotiť na jednej definícii. Existuje mnoho dôvodov, prečo tomu tak je. Otázka definície extrémizmu a terorizmu má svoje miesto na diskusiách medzi štátmi po desaťročia. Prvý pokus dospieť k medzinárodne akceptovanej definícii bol uskutočnený pod Ligou národov, ale dohoda navrhnutá v roku 1937 nikdy nevstúpila do platnosti, resp. nebola ratifikovaná jednotlivými signatárskymi štátmi. Nedostatok jednoty na definovaní extrémizmu a terorizmu je hlavnou prekážkou k zmysluplným medzinárodným prostriedkom obrany. Všeobecne však možno povedať, že terorizmus je násilným pokračovaním extrémnych (či extrémistických) ideí a postojov.

K vyriešeniu tejto situácie prispel v roku 1992 expert na terorizmus A. Schmid, podľa ktorého je jadro vojnového zločinu (zámerné útoky na civilistov, branie rukojemníkov a zabíjanie zajatcov) rozšírené na dobu mieru, môžeme jednoducho definovať teroristické činy ako mierové protiklady vojnových zločinov.

Ďalší experti na (politický) terorizmus ho charakterizujú ako: použitie sily alebo hroziace použitie sily zamerané k dosiahnutiu politických zmien (Brian Jenkins), nezákonné použitie sily zamerané na nevinných ľudí k dosiahnutiu politického cieľa (Walter Laqueur), premyslená úmyselná plánovaná vražda, ujma na zdraví a hrozba nevinným, s cieľom vytvoriť obavu a zastrašenie za účelom dosiahnutia politickej alebo taktickej výhody (James M. Poland). Väčšina definícií má však určité spoločné prvky, zdôrazňuje cieľavedomé použitie fyzického násilia namiereného proti civilistom, ktoré má spôsobiť ovzdušie všeobecného strachu v cieľovom obyvateľstve, za účelom politických a sociálnych zmien.

Definovať terorizmus tak, aby boli obsiahnuté všetky stránky jeho prejavov a dopadov, nie je jednoduché. Obsah definície by sa celkom určite líšil podľa toho, či by sa na terorizmus pozeralo z pohľadu právneho, bezpečnostného alebo napríklad sociologického. Pre všetky takéto definície by však bolo spoločné, že ide o protiprávne akty systematického páchania úkladného násilia proti obyvateľstvu a štátnym orgánom za účelom vyvolávania strachu, paniky a destabilizácie nastávajúcich politických pomerov.

Zaujímavý je však taktiež pôvod slova teror. Pochádza z latinského terrere – vydesiť, postrašiť. Do moderných západných slovníkov sa dostalo prostredníctvom francúzskeho jazyka až v 14.storočí. Prvé použitie v angličtine je zaznamenané v roku 1528. Základný mechanizmus teroru je obsiahnutý v starom čínskom prísloví: "Zabi jedného a postrašíš desať tisíc." Za dlhé desaťročia sa zmenili metódy teroristov, následky súčasného teroru sú však rovnako hrozné.

Ďalej bude určite pre prehľad vhodné urobiť si akúsi typológiu terorizmu, teda i možnú typológiu teroristických útokov. Terorizmus je možné charakterizovať istými znakmi. Sú to najmä:

• zvyčajne sa jedná o vopred premyslenú a plánovanú činnosť
• aktéri svoje jednanie chápu ako poslanie, ktoré má prispieť k naplneniu ich cieľov
• pôsobí infiltrovane a v prísnom utajení
• zahrňuje nezákonné použitie alebo hrozbu použitia rôznych foriem násilia
• útoky sú zamerané na nezúčastnené civilné obyvateľstvo a civilné ciele
• primárnym účelom je vyslať vážne zastrašujúce posolstvo
• zvyčajne je realizovaný neštátnymi skupinami či organizáciami

V neposlednom rade je treba pre prehľadnosť uviesť druhy terorizmu. Je potrebné ale poznamenať, že jednotlivé druhy terorizmu sa môžu navzájom prelínať, prípadne na seba nadväzovať, alebo sa postupom doby vyvíjať z jedného druhu do druhého, prípadne sa navonok tváriť ako jeden druh a pritom sledovať cieľ, ktorý je charakteristický pre iný druh. Je teda možné klasifikovať nasledujúce:

III. Druhy terorizmu:

III/1. Politický terorizmus

Politický terorizmus predstavuje politicky motivovanú a zdôvodňovanú metódu, spôsob, či stratégiu viac-menej systematického používania násilia, ktorého hlavným cieľom je dosiahnutie určitého psychického efektu, ktorý svojím dosahom zvyčajne prekračuje okruh priamych obetí či svedkov útokov, alebo efektu, vzhľadom k jeho predpokladanému politickému významu je bezprostredný fyzický účinok násilnej akcie druhoradý. Súčasťou tohto efektu je moment zastrašovania, terorizovania cieľového publika alebo aspoň určitého sektoru cieľového publika, čo však neznamená, že sa jedná o súčasť jedinú a nevyhnutne dominantnú.

Východiskom charakteristiky typov politického terorizmu podľa ich hlavného politického účelu je rozlišovanie medzi terorizmom subverzívnym, podvratným z hľadiska politického režimu, proti ktorému je namierený a terorizmom represívnym, ktorého cieľom je zachovanie a posilnenie daného politického usporiadania. Obidve tieto kategórie politického terorizmu je možné a vhodné ďalej deliť na niekoľko typov, prípadne podtypov. Predovšetkým sa jedná o terorizmus ultrapravicový a terorizmus ultraľavicový.

Všeobecne možno konštatovať, že politický extrémizmus je charakteristický motiváciou prevažne politického charakteru, príčinou nie sú priame materiálne výhody a k realizácii politického terorizmu dochádza z kolektívnych pohnútok.

III/2. Náboženský terorizmus

Náboženský terorizmus je v súčasnosti považovaný za teroristickú hrozbu 21.storočia s najväčším potenciálom, v čom vystriedal etnicky či ideologicky motivovaný terorizmus, ktorý dominoval 20.storočí. Jeho ciele však majú často úzku spojitosť s ďalšími ideovými prvkami a cieľmi, ako sú etnické či teritoriálne ambície alebo čiastkové prepojenie s politickou ideológiou. Nábožensky motivovaný terorizmus je možno rozdeliť do dvoch hlavných skupín, z ktorých prvá, dominantná je predstavovaná fundamentalistickým terorizmom a druhá, menej významná, je zastúpená tzv. eschatologickým terorizmom.

V prípade fundamentalistického terorizmu sa väčšinou jedná o násilnú formu náboženského monoteistického extrémizmu, ktorý usiluje o dominanciu svojej viery a založenie štátnych štruktúr na teokratických základoch či aspoň aplikáciu základných princípov vierouky do štátnej administratívy. V súčasnej dobe je vzhľadom k svojim aktivitám i potenciálu pokladaný za jeho najnebezpečnejší variant islamský fundamentalistický terorizmus. Jeho ideológia neakceptuje a odsudzuje politické princípy a systém hodnôt neislamských spoločenstiev a snaží sa násilnými prostriedkami zabrániť prenikaniu globálnych vplyvov do islamského sveta. Významným prvkom islamských teroristických skupín je potom motív pomsty za príkorie, ktoré islamské spoločenstvo v minulosti či súčasnosti utrpelo zo strany neislamských štátov a mocností. Tu dochádza často k prepojeniu pôsobnosti skupín s inak úplne rozdielnymi cieľmi a následne chybnej interpretácii ich motivácie. Do islamského fundamentalistického terorizmu sú takto často priraďované všetky teroristické organizácie tvorené moslimami, i keď ich motivácia v tomto smere môže byť iba okrajová či úplne iná. Typickým príkladom môže byť konfrontácia palestínskych organizácií s izraelským štátom, kedy je primárnou motiváciou sporné teritórium, zatiaľ čo islamská religiozita tu mimo iného predstavuje i faktor islamskej solidarity z vonkajšieho prostredia, ktorý do určitej miery nahrádza skôr prevažujúci prvok panarabskej solidarity. Je potrebné naozaj zdôrazniť, že rôzne formy extrémizmu až terorizmu je možno vidieť i v ostatných monoteistických náboženstvách, teda i v židovskom (judaistickom) i kresťanskom (katolíckom).

Špecifickou formou náboženského terorizmu je eschatologický terorizmus. Uchyľujú sa k nemu rôzne religiózne sekty zastávajúce apokalipticko-mesianistický názor, že súčasný svet je od podstaty zlý, a preto musí byť zničený. Jeho likvidácia je nutná, aby mohol znovu povstať – tentokrát očistený od všetkého zla. Zničenie terajšieho sveta povedie k vytvoreniu sveta nového, určeného však väčšinou len pre vyvolených, stúpencov danej sekty. Stúpenci týchto siekt sa potom môžu pokúsiť o spásu sveta za pomoci teroristických činov, a to i za použitia zbraní hromadného ničenia, teda technológií, ktorých použitie je v prípade iných typov terorizmu s ohľadom na dôsledky prakticky vylúčené. Inou formou činnosti takto motivovaných siekt býva zmanipulovanie svojich príslušníkov k masovej sebevražde. Najznámejším príkladom sa stala japonská sekta Óm šinrikjó, ktorá uskutočnila niekoľko útokov, pričom realizovala i prvé teroristické akcie za použitia zbraní hromadného ničenia. Ďalšie rady podobných náboženských aktivít je možno vidieť napríklad v USA.

Náboženský terorizmus má isté typické znaky. Sú nimi predovšetkým:

• výnimočná motivácia a výbušnosť nábožensky motivovaného terorizmu, ktorá v extrémnom prípade môže skončiť kolektívnou samovraždou
• spasiteľská vízia, ktorá často stojí za náboženskými teroristickými činmi a je spätá so zaprisahaním sa historickými precedentnými prípadmi
• úzke spojenie, ktoré existuje medzi náboženskými a politickými záležitosťami, predovšetkým v prípade kvázi koloniálnej situácie
• zvláštna zloba, ktorá smeruje proti vlažným a umierneným vo vlastných konfesiách, ktorým sú vytýkané zrada a kacírstvo
• cielené prekročenie posvätných pravidiel a tabu, aby bola vyvolaná viditeľná náboženská krízová situácia, s čím súvisí i koncentrácia teroristických činov do určitého miesta a času, používanie určitých rituálnych zbraní a pod.

Náboženský terorizmus potom môže mať za cieľ presadenie predstáv vlastnej náboženskej komunity na úkor odlišných interpretácií vlastného náboženstva či na úkor iných náboženstiev alebo sekularizácií, alebo obranu vlastnej náboženskej komunity pred vonkajšími ideovými i násilnými útokmi, a to tak faktickými, tak fiktívnymi či neexistujúcimi, ale deklarovanými. V neposlednej rade býva cieľom náboženských teroristov upútanie pozornosti širšej verejnosti k vlastnému náboženstvu.

Všeobecne možno konštatovať, že náboženský terorizmus je charakteristický prevažujúcou motiváciou náboženského charakteru, častým neselektívnym výberom cieľov, nízkym stupňom prepojenia jednotlivých teroristických buniek, vysokým stupňom autonómie, širokou základňou aktivistov a vysokou rigidnosťou a neochotou k potencionálnemu jednaniu. Náboženský terorizmus je definovaný predovšetkým primárnym vzťahom k náboženskej dimenzii teroristického motivačného zázemia. Náboženstvo pritom môže byť do rôznej miery spojené i s presadzovaním sociálnych a politických záujmov. Náboženský terorizmus teda nie je správne vnímať ako nepolitický fenomén, pretože náboženstvo je súčasťou spoločenského a politického života.

III/3. Etnický a teritoriálny terorizmus

Etnický terorizmus sa vzťahuje k primárnemu presadzovaniu záujmov určitého etnika, ktoré je subjektívne vnímané ako marginalizovaná, teda okrajová či nevýznamná súčasť určitého existujúceho spoločenstva. Teritoriálny terorizmus je zameraný primárne na záujem o štatút určitého teritória. Časté, nie však výhradné je prepojenie teritoriálnej a etnickej dimenzie, pričom potom možno hovoriť o etnicko-teritoriálnom terorizme. Teroristi musia subjektívne presadzovať záujmy určitého etnika či obyvateľov určitého teritória zaraďovať do tejto kategórie.

Tieto typy terorizmu alebo ich subtypy sú vo svetovej odbornej literatúre nazývané rôznymi názvami. Potom sa hovorí o tzv. nacionalistickom a etnickom terorizme, alebo o etno- nacionálnom terorizme, o etno-politickom terorizme i etnickom terorizme, o etno-nacionalistickom/separatistickom terorizme, alebo o etnickom extrémizme.

Vo vzťahu k vymedzeniu podstaty organizácií a fenoménov, ktoré je možné zaradiť pod tento typ, sa javia ako vhodnejšie práve pojmy etnický a teritoriálny terorizmus. Zdôraznenie primárnosti etnickej dimenzie je dôležité pre odlíšenie od iných foriem terorizmu, v rámci ktorých je rovnako zdôrazňovaný etnický charakter záujmov, avšak v podriadenosti alebo v rovnako silnom postavení voči ideologickým prúdom (predovšetkým ultrapravicovým). Prepojenie etnickej a nacionalistickej dimenzie potom prispieva k tomu, že z tejto kategórie môžu byť vylúčené niektoré násilné intraetnické akty a akty etník, v ktorých je problematické nájsť nacionalistický podtext.

Zdôraznenie primárnosti teritoriálnej dimenzie je dominantným kritériom teritoriálneho terorizmu. Ten je niekedy zužovaný iba na separatizmus, avšak s ohľadom na vystihnutie charakteru niektorých teroristických skupín je vhodnejšie vymedzenie vo vzťahu k všeobecnému štatútu teritória. Teritórium je pritom vhodnejší pojem ako pojem región, pretože jeho vymedzenie nie je v politológii jednotné a môže byť zavádzajúce. Ako už bolo uvedené, často je úsilie o teritoriálny štatút prepojené s etnickými záujmami. Je potrebné zdôrazniť, že etnický a teritoriálny terorizmus môže (a obyčajne i je) doplnený o ďalšie ideové prvky ultraľavicové, ultrapravicové či náboženské alebo ich kombinácie, pričom v rámci konkrétnych etnických a teritoriálnych hnutí môže existovať i ideová diferenciácia.

Všeobecne možno konštatovať, že etnický a teritoriálny terorizmus je charakteristický tým, že jeho primárne motívy sú podriadené etnickému záujmu alebo teritoriálnemu záujmu. V realite je stanovenie priority takého záujmu v mnohých prípadoch však veľmi obtiažne.

III/4. Ekologický terorizmus

Ekologickému terorizmu ako fenoménu násilného presadzovania záujmov v rámci subjektívne vnímanej ochrany prírody a životného prostredia začala byť v rámci výskumu terorizmu v posledných rokoch venovaná pomerne značná pozornosť. Pre označenie tohto javu začal byť pravdepodobne najčastejšie používaný pojem ekologický terorizmus či skrátene ekoterorizmus. Jeho vymedzenie a zaradenie do typológie terorizmu však prináša celý rad problémov, čo je spôsobené tak veľkou heterogenitou akcií, činností a organizácií, ktoré sú pod uvedený pojem rôznymi autormi podraďované, ako i častým politickým a ideologickým podfarbením celej akademickej i celospoločenskej debaty a tomto probléme.

Odborná literatúra požíva pojem ekoterorizmus v najvšeobecnejšej rovine ako označenie pre terorizmus s väzbou na environmentálne témy ("terrorism relating to environmental issues"). Pojem je obyčajne viazaný k motivácií pre teroristickú činnosť, t. j. k myšlienke boja za ekológiu, resp. za životné prostredie a prírodu, alebo aspoň za ich súčasť, napr. zvieratá. Objavuje sa však i jeho využitie v zmysle metódy teroristov (ľahostajne ako ideová orientácia), zamerané na poškodenie životného prostredia ako terča, čím má byť zasiahnutý a zastrašený určitý objekt, čiže väčšinou štát a jeho občianska spoločnosť. Niektorí environmentalisti za ekoterorizmus označujú i celkové poškodzovanie životného prostredia alebo naopak útoky proti príslušníkom "zeleného hnutia ".

Vymedzenie ekoterorizmu vo vzťahu k ekologickým tematikám je sporné i s ohľadom na sporné chápanie toho, čo možno označiť za ekológiu. Termín ekológia vymyslel nemecký biológ Ernst Haeckel v roku 1858. Jedná sa o zloženinu z gréckych slov oikos (dom) a logos (pochopiť). Od začiatku dvadsiateho storočia sa pojmom ekológia začala označovať veda o vzťahoch medzi organizmami a životným prostredím a medzi organizmami navzájom, zriedkavejšie sa ekológia vzťahuje k stavu životného prostredia. Od prelomu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov sa však za ekologické začali označovať i myšlienkové a politické prúdy, ktoré tematizovali problematiku poškodzovania životného prostredia nad rámec vedeckej ekológie ( z ktorej však väčšinou vychádzali).

Ideové zázemie pre prístupy etablovaných síl demokratickej ľavice, stredu a pravice k ochrane životného prostredia môže vytvárať tzv. reformistický environmentalizmus, ktorý predpokladá, že starosť o životné prostredie možno uložiť vláde, alebo všeobecne štátu, bez toho , aby bolo potrebné meniť politiku či politickú filozofiu. Čiastočným výsledkom reformistického environmentalistu je i koncept tzv. trvalo udržateľného rozvoja.

Reformný environmentalizmus je však podľa veľkej časti zeleného hnutia nedostatočnou reakciou na ekologickú krízu. V určitom chápaní predstavuje dôslednejší prístup sociálnej ekológie, ktorá usiluje o zásadné riešenie ekologických problémov v prepojení s celkovým riešením sociálnych problémov. V ich riešení však nepanuje ani medzi týmito kritikmi jednota. V niektorých chápaniach sa môže prelínať s reformným environmentalizmom. V istom poňatí je však primárne viazaná na krajnú ľavicu, keď odmieta výhradné sústredenie sa na riešení následkov poškodenia životného prostredia, bez toho, aby bol zohľadňovaný problém údajného vykorisťovania jednej ľudskej skupiny druhou. Je preto treba bojovať proti kapitalizmu a jeho negatívnym atribútom. Do takto chápanej sociálnej ekológie by bolo možné včleniť ako špecifické subsmery i eko-anarchistov. Eko-socialisti za vinníka krízy považujú kapitalistický systém, pričom za priateľa životného prostredia pokladajú socializmus. Pokiaľ bude podľa nich kapitalizmus odstránený, spoločný majetok v spoločnom vlastníctve bude využívaný v záujme všetkých, t.j. v dlhodobom záujme ľudstva. Eko-anarchisti, alebo anarchoenvironmentalisti sa zase domnievajú, že dosiahnutím požiadaviek anarchizmu na decentralizáciu spoločnosti a vytvorením autonómnych komún, dôjde k vytvoreniu harmonického systému spolužitia ľudí a prírody.

Vymedzenie násilia, teda viditeľného prejavu terorizmu tak, ako ho chápe verejnosť v kontexte zelených radikálov, je však hocikedy problematické. Už od začiatku svojej existencie sa časť zeleného hnutia uchyľovania k tzv. priamym akciám a občianskej neposlušnosti. Aktéri tejto činnosti síce spravidla prekračujú platnú legislatívu, avšak zdôrazňujú nenásilnú dimenziu svojich akcií, prípadne aspoň absenciu násilia voči ľuďom a živým tvorom. V relevantnej odbornej literatúre preto nie sú zaraďovaní do oblasti terorizmu.

Najčastejšími metódami priamych akcií sú blokády (napr. veľrybárskych lodí, komunikácií, stavieb letíšť, jadrových elektrární a pod.), obsadzovanie priemyselných podnikov (ktoré podľa zelených poškodzujú životné prostredie) či štátnych úradov, nekonformné pouličné protesty, priväzovanie sa k ohrozeným objektom či komunikáciám a pod. Nenásilné priame akcie realizuje rada etablovaných nevládnych environmentálnych organizácií, vrátane zrejme najznámejšej organizácie Greenpeace.

Ako ekoterorizmus neboli obyčajne posudzované ani spontánne násilnosti, ako bitky s policajtmi, vrhanie kameňov, tzv. molotových kokteilov a pod. pri akciách zeleného hnutia. Stretnutia s policajtmi a ďalšími bezpečnostnými zložkami sprevádzali rad blokád, pochodov a demonštrácií už od sedemdesiatych rokov, pretože však väčšinou nenaplňujú formálne kritériá terorizmu, teda zastrašenie väčšieho počtu ľudí než iba priamych obetí, nebývajú tieto aktivity chápané ako teroristické. Sú často páchané ľuďmi, u ktorých prevažuje ultraľavicová motivácia. To platí aj pre antiglobalizačnú demonštráciu, kde síce časť požiadaviek smeruje do ekologickej oblasti, jednako len násilie je páchané hlavne autonomistami a anarchistami.

III/5. Psychotický (psychopatologický) terorizmus

Pojmom psychopatologický terorizmus (alebo psychotický terorizmus) možno označiť terorizmus, ktorého dominantným cieľom je psychické uspokojenie páchateľa či páchateľov teroristickou činnosťou. Psychopatologických teroristov možno členiť podľa toho, či ich primárne motivuje:

• uspokojenie z pomsty voči širšiemu publiku ( napr. i abstraktne chápanej spoločnosti ), ktoré je činom zasiahnuté alebo zastrašené;
• vedomie slávy a „uznania“, ktoré môžu získať svojimi („hérostratovský terorizmus“);
• radosť z vlastnej schopnosti šíriť hrôzu spojená s obdivom k vlastnej osobe („narcistický terorizmus“);
• psychická nemoc a pocit „ fixnej idey „ nútiace k teroristickým činom
• absencia organizačných štruktúr, ide o individuálne konanie
• nemá motiváciu na dosiahnutie politických, ideologických či sociálnych cieľov
• prvotným cieľom je psychické uspokojenie vlastných psychických potrieb či túžba páchateľa

Rozlíšenie prvotnej motivácie u týchto typov teroristov môže byť mnohokrát problematické, pretože jednotlivé typy sa navzájom prelínajú a niekedy existuje i snaha zakryť psychopatologickú motiváciu akoby politickými pohnútkami. U všetkých typov psychopatologických teroristov je potrebné odlíšiť tých, ktorí chcú spôsobiť druhým fyzické utrpenie (vraždia, kladú skutočné nálože a pod.) a tých, ktorým stačí vyvolanie strachu bez dokončenia činu (falošné oznámenia o uložení bomby, imitácia bômb a pod.).

So psychopatologickým, alebo psychotickým terorizmom úzko súvisí tzv. monotematický terorizmus. Ide o snahu o dosiahnutie izolovaného osobného, spoločenského či politického cieľa nad rámec holého uspokojenia zo samotného aktu, alebo hájenie spoločensky jednoúčelových záujmov (napríklad vyššie uvedená ochrana životného prostredia), alebo i nesúhlas s niektorými spoločenskými názorovými postojmi ( napr. s potratmi) a pod.

III/6. Kriminálny terorizmus

Kriminálny terorizmus spočíva v úzkom vzťahu medzi kriminalitou, presnejšie povedané, až na výnimky, obyčajne organizovanou kriminalitou a terorizmom. Kriminalita predpokladá prekračovanie platných právnych noriem, a to v oblasti trestného práva. Všeobecná kriminalita v mnohých štátoch prestala byť hromadným spoločenským javom, ale stala sa masovým javom. Štátne orgány postihujúce kriminalitu sa pritom dozvedia iba o časti skutočnej kriminality. Jedná sa o kriminalitu registrovanú alebo zjavnú, zatiaľ čo zvyšok tvorí kriminalita skrytá , alebo latentná.

Možno skonštatovať, že kriminálny terorizmus vo svojej najvšeobecnejšej definícii prvotného zamerania predpokladá zameranie na osobné materiálne výhody, resp. zisk. U niektorých skupín môže pritom dôjsť k zmene charakteru z politických aktivít na čisto kriminálne a naopak. Kriminálny terorizmus môže byť realizovaný tak organizovanými skupinami, ako i rôznymi gangmi, či dokonca jednotlivcami. Cieľom páchateľov môže byť tak dosiahnutie bezprostredného zisku (predovšetkým vydieranie), ako i zaistenie „nerušeného prostredia“ a „ vyčistenie priestoru“ pre ich ďalšiu kriminálnu činnosť.

Z hľadiska definície terorizmu je podstatné, aby tu existoval prvok komunikácie prostredníctvom násilného aktu, prostredníctvom ktorého je vyslané posolstvo zjavne širšiemu okruhu ľudí, ako len priamym obetiam útoku („teroristický kalkul“). Rozhodne nie každé vydieranie štátu, vyberanie výpalného od podnikateľa, vražda policajta, sudcu či politika a pod. je teda kriminálnym terorizmom, ktorý nemožno stotožňovať s omnoho širšou kategóriou násilnej kriminality ani násilne organizovanej kriminality, či s používaním násilných metód organizovaného zločinu. O klasifikácii určitého násilia, akože teroristického, nerozhoduje jeho intenzita, ale práve prítomnosť teroristického kalkulu, resp. prvku zastrašenia širšieho publika. Napr. použitie bomby v automobile, ktoré je zvolené iba za účelom „istoty“ zabitia obete, či problémového dolapenia páchateľov, nie je terorizmom, pokiaľ prevedením útoku nemá byť vyslané i iné dôležité posolstvo. To naopak môže byť prítomné i pri čine, ktorý je vykonaný „iba“ nožom či päsťami či hrozbou násilím. Na druhej strane však často intenzita násilia prispieva k vytvoreniu požadovanej „ atmosféry strachu“.

Základné kategórie kriminálneho terorizmu možno určiť na základe už skôr spomínaných cieľov, ktorými sú buď prvotné vyčistenie priestorov pre celkovú činnosť, alebo dosiahnutie priameho zisku. Ide o analytické rozčlenenie, pretože v realite dochádza často k prepojeniu ďalej vymedzených typov a subtypov vymedzených kategórií, najviac tu môžu byť možné väzby na iné druhy terorizmu.)

Prvým základným typom kriminálneho terorizmu sú aktivity, ktoré smerujú k vytvoreniu priaznivého prostredia pre kriminálnu činnosť. Cieľom je vyslať prostredníctvom teroristických činov posolstvo, ktoré zastraší ostatných od postupu proti určitým kriminálnikom. Podľa charakteru hlavných adresátov hrozieb je možné ďalej členiť tieto aktivity na také, ktoré majú zastrašiť:

• širokú verejnosť s cieľom donútiť ju k tlaku na štátne orgány
• reprezentantov zložiek postupujúcich proti kriminalite (štátnych zložiek, špecializovaných mediálnych aktérov)
• členov či zákazníkov konkrétnych spravidla súkromných subjektov
• konkurenčné skupiny organizovaného zločinu
• členov vlastných kriminálnych skupín

Pokiaľ sa týka druhého typu, smerujúceho k bezprostrednému dosiahnutiu ziskov, môže byť ich cieľom zastrašiť:

• širokú verejnosť s cieľom donútiť ju k tlaku na štátne orgány
• členov či zákazníkov spravidla súkromných subjektov
• priaznivcov vybraných osôb či skupín

Pre zaradenie medzi terorizmus by musel byť prítomný kalkul páchateľov, ktorý by počítal so širším zapojením a tlakom verejnosti na splnení požiadaviek únoscov (pokiaľ by sa napr. v kontexte medializácie prípadu široká časť verejnosti emocionálne identifikovala s uneseným, čo môže uľahčiť to, pokiaľ je niekto vydieraný či unesený z tzv. „celebrít“ či ich rodinných príslušníkov, pokiaľ je unesená skupina turistov určitej národnosti v cudzej krajine), počíta sa niekedy s tlakom príslušníkov celého štátu či národa a pod. Cieľové publikum vyhrážok okrem bezprostredných obetí a ich blízkych, je ale spravidla pomerne malé, čo súvisí i s častou požiadavkou páchateľov, aby nebola volaná polícia, a preto väčšina únosov a vydieraní nespadá do oblasti terorizmu.

Všeobecne možno konštatovať, že kriminálny terorizmus je charakteristický tým, že jeho základným účelom je dosiahnutie osobných materiálnych výhod či prospechu, nemá motiváciu na dosiahnutie politických, ideologických či sociálnych cieľov a je výrazný svojou častou diskutabilnosťou realizovaných útokov a ich zaradením do kategórie terorizmu. Ju tu tiež častá väzba na organizovaný zločin.

IV. Spôsoby a metódy realizácie teroristického útoku

Spôsoby realizácie teroristického útoku sú významným prvkom terorizmu, pretože od nich závisí, či budú zamýšľaným teroristickým útokom spôsobené iba rozsiahle materiálne straty, alebo dôjde taktiež k omnoho závažnejším stratám na životoch. Na základe týchto možností je možné všeobecne členiť spôsoby realizácie terorizmu členiť na letálne a neletálne. Medzi neletálne možno zaradiť ohrozenie či vyradenie kritickej infraštruktúry a psychický nátlak,, ktorý zahŕňa únosy a držanie rukojemníkov, vydieranie hrozba násilím. K týmto spôsobom sa uchyľujú predovšetkým skupiny, ktoré zastávajú tzv. nenásilný terorizmus- o dosiahnutie svojich cieľov usilujú prostredníctvom psychického nátlaku (t.j. napríklad politicky či ekologicky motivované skupiny). Za letálne spôsoby možno potom považovať všetky vražedné útoky, ktoré zahrňujú tak atentáty na konkrétne osoby, ako i sebevražedné útoky, pri ktorých prichádzajú o život náhodní ľudia. Tieto spôsoby sú hlavným nástrojom terorizmu predovšetkým nábožensky orientovaných skupín. Avšak skôr, ako bude vykonaná samotná deskripcia jednotlivých spôsobov uskutočnenia teroristických aktov, je vhodné danú problematiku priblížiť niekoľkými konkrétnymi údajmi.

IV/1. Ohrozenie kritickej infraštruktúry

Ohrozenie či vyradenie kritickej infraštruktúry predstavuje prvý spôsob realizácie terorizmu. Jedná sa o neletálný spôsob, ktorý však v posledných rokoch, v súvislosti s vedecko-technickým pokrokom a nárastom všeobecnej automatizácie, dosť nadobúda na závažnosti. Na základe tejto skutočnosti totiž možnosť katastrofických teroristických útokov s dopadom na kritické infraštruktúry výrazne rastie. Následky útokov na priemyselné riadiace systémy kritickej infraštruktúry sa môžu odlišovať. Všeobecne sa predpokladá, že úspešný kybernetický útok by si vyžiadal málo obetí, pokiaľ by si vyžiadal vôbec nejaké, ale mohol by viesť k strate životne dôležitých služieb a spôsobiť mnohé ekonomické straty. Napríklad úspešný kybernetický útok na telefónnu ústredňu verejnej telefónnej siete by mohol pripraviť zákazníkov o možnosť využívať telefónne služby po dobu, počas ktorej budú technici ústredňu obnovovať a opravovať. Naopak útok na riadiace systémy chemických zariadení alebo zariadenia na tekutý zemný plyn by mohol viesť k väčším stratám na životoch i k značným hmotným škodám.

Kritické infraštruktúry v súčasnej dobe pozostávajú z hmotných zariadení a zariadení informačnej technológie, sietí, služieb a majetku, ktorých porušenie alebo zničenie by malo vážny dopad na zdravie, bezpečnosť, zabezpečenie alebo hospodársky blahobyt občanov i efektívne fungovanie vlád. Kritické infraštruktúry sa vyskytujú v mnohých rôznych odvetviach hospodárstva, vrátane bankovníctva a finančníctva, dopravy a distribúcie, energetiky, podnikov verejných služieb, zdravotníctve, dodávkach potravín, komunikácii a kľúčových vládnych službách. Niektoré dôležité prvky v týchto odvetviach nie sú infraštruktúrou v pravom slova zmysle, ale siete alebo dodávateľské reťazce, ktoré podporujú dodávky dôležitých výrobkov či služieb, napríklad dodávky potravín alebo vody do hlavných mestských oblastí závisí nielen na niektorých kľúčových zariadeniach, ale taktiež na komplexnej sieti producentov, spracovateľov, výrobcov, distribútorov a maloobchodníkov. Zoznam jednotlivých prvkov kritickej infraštruktúry je uvedený v Oznámení Komisie EU Rade a Európskemu parlamentu a zahrňuje nasledovné:

• energetické zariadenia a siete (napríklad elektrická energia, produkcia ropy a plynu, skladové zariadenia a rafinérie a distribučné systémy)
• komunikačné a informačné technológie (napríklad telekomunikácie, vysielacie systémy, software, hardware a siete, vrátane Internetu)
• finančníctvo (napríklad bankovníctvo, cenné papiere a investície )
• zdravotníctvo (napríklad nemocnice, zdravotnícke zariadenia a krvné banky, laboratóriá a liečivá, pátracie a záchranné služby, pohotovostné služby)
• potravinárstvo (napríklad bezpečnosť, výrobné prostriedky, veľkoobchodná distribúcia a potravinársky priemysel)
• vodné hospodárstvo ( napríklad priehrady, skladovanie a úprava vody, siete )
• dopravu (napríklad letiská, prístavy, železničné siete a verejné hromadné dopravy, dopravné riadiace systémy)
• výrobu, skladovanie a prepravu nebezpečných výrobkov (napríklad chemických, biologických, rádiologických a jadrových materiálov)
• vládu (napríklad kritické služby zariadení, informačné siete, majetok a kľúčové štátne miesta a pamiatky)

V dôsledku vzájomnej previazanosti infraštruktúrnych odvetví by mohlo dokonca dôjsť k tzv. kaskádovému efektu, keď zlyhanie jednej časti infraštruktúry vedie k zlyhaniu jej ďalších častí. Príkladom môže byť útok na elektrárenské podniky, pri ktorom dôjde k prerušeniu dodávok elektrickej energie, následkom čoho môžu zlyhať čističky odpadových vôd a vodárne, pretože turbíny a iné elektrické prístroje v týchto zariadeniach prestanú fungovať. Kaskádové udalosti môžu takisto viesť k rozsiahlym škodám.

IV/2. Psychický nátlak

Vyvolanie psychického nátlaku je možné zaradiť medzi staršie spôsoby dosiahnutia teroristického cieľa. Počet obetí teroristického útoku nebol ani taký dôležitý ako práve vyvinutie psychického teroru. Tým, že by teroristické skupiny maximalizovali počet obetí, stratili by podporu časti spoločnosti, ktorá je v prípade úspešného nátlaku dôležitá pre neskoršie získanie legitimity. Terorizmus starého typu bol najviac takmer výhradne regionálneho zamerania, teda týkal sa iba konkrétnych regiónov a len málokedy presahoval jeho hranice. Najviac využívaným spôsobom dosiahnutia psychického nátlaku sú únosy a branie rukojemníkov. Rukojemníkom sa podľa Medzinárodného dohovoru o braní rukojemníkov rozumie osoba, ktorej sa zmocní iná osoba alebo ktorú iná osoba zadrží a hrozí jej usmrtením, zranením alebo ďalším zadržiavaním s cieľom donútiť tretiu stranu, či už štát, medzinárodnú medzivládnu organizáciu, fyzickú alebo právnickú osobu či skupinu osôb, aby vykonala akýkoľvek čin, alebo sa akéhokoľvek činu zdržala, ako výslovnú alebo nepriamu podmienku prepustenia osoby označenej ako rukojemník. Únosy a branie rukojemníkov predstavuje špecifickú formu teroristických útokov, ktoré slúžia najmä k získavaniu finančných prostriedkov (výkupné) alebo splnenie iných požiadaviek (dodanie zbraní, prepustenie väzňov a pod.), vrátane požiadaviek politických, kedy sa využívajú k vytvoreniu nátlaku na vládu pri jednaní o špecifických problémoch a subjektoch. Tento spôsob teroristických útokov býva obyčajne veľmi starostlivo premyslený. Po realizácii únosu teroristi najčastejšie kontaktujú politicky alebo ekonomicky vplyvné osoby, ktorým potom predkladajú svoje požiadavky.

V poradí druhým spôsobom dosiahnutia psychického nátlaku je vydieranie a vyhrážanie použitím násilia. Vyhrážanie použitím násilia, môže byť rovnako účinné ako akcia samotná. Pri vyhrážaní je potrebné brať do úvahy možnosť, že sa jedná o dezinformáciu, ktorá má odpútať pozornosť od reálnej hrozby. Oproti tomu vydieranie je najčastejšie využívané k získavaniu finančných prostriedkov, pričom je využívaný akýkoľvek zdroj, ktorý môže finančné prostriedky poskytnúť. Medzi najzávažnejšie prostriedky hrozby patria v súčasnej dobe biologické látky. Hrozba jadrovými zbraňami nebola doteraz zaznamenaná.

IV/3. Vražedné útoky

Vražedné útoky sú najvážnejším možným spôsobom dosiahnutia cieľov teroristickej organizácie. Na ich realizáciu sa najviac zameriavajú skupiny, ktoré pomaly prešli k otvorenému boju (napríklad Al-Kajda proti západnej civilizácii). Tento druh terorizmu je možné na základe výberu cieľového objektu členiť na selektívny a neselektívny. Selektívny terorizmus sa podľa neho obvykle vyznačuje „ individualizáciou“ plánovaných obetí (a ich vzťahu ku kauze teroristickej kampane) a snaží sa vyhnúť nevinným či nezúčastneným obetiam. Najpoužívanejším spôsobom sú v tomto prípade atentáty proti konkrétnym osobám. Z hľadiska neselektívneho terorizmu je identita bezprostredných fyzických obetí teroristických útokov nepodstatná, prípadne stačí, keď je určená len rámcovo (napríklad útoky vedené proti irackým Sunnitom).

Najstaršou formou vražedných útokov sú selektívne vražedné útoky alebo atentáty. Ide o vraždy osôb, ktorých likvidácia je pre dané teroristické organizácie z rôznych dôvodov prínosom alebo slúžia ako výstraha tretej strane. Obeťami bývajú osoby, ktoré majú významné spoločenské postavenie, reprezentujú politický smer, vládnu politiku, štátnu moc či niektoré odvetvia priemyslu a ekonomiky. Najčastejšími cieľovými subjektmi sú potom civilná komerčná sféra (57,5%), vládni činitelia (24%), diplomati zahraničných vlád (13,8% ) a ozbrojené zložky štátu – najmä armáda ( 3,2% ). Atentáty sú v súčasnej dobe pomerne často využívané napríklad ETA či juhoafrickými a arabskými teroristickými organizáciami.

Druhú skupinu vražedných útokov tvoria neselektívne vražedné útoky, ktoré sú realizované výhradne za účelom psychického nátlaku. Obdobne ako pri únosoch náhodných skupín osôb i tu je možné pozorovať istú okrajovú selektivitu podľa etnickej príslušnosti či podľa náboženstva ( napríklad rad chemických útokov japonskej sekty Óm šinrikjó v 90. rokoch minulého storočia alebo vzájomné bombové útoky medzi Šiitmi a Sunnitmi v Iraku). Vo vzťahu k prostriedkom realizácie útokov možno konštatovať, že v súčasnej dobe patria k najrozšírenejším prejavom terorizmu bombové útoky. Jedná sa najviac o umiestnenie vozidiel s výbušninou v blízkosti významných politických centier, na miestach, kde dochádza k veľkej koncentrácii obyvateľov a pri významných komerčných objektoch, obyčajne nadnárodných firiem.

Z bezpečnostného hľadiska sú najzávažnejším spôsobom realizácie terorizmu samovražedné útoky. Jedná sa totiž o pomerne zložitú situáciu, kedy ochota teroristov obetovať úspešnému prevedeniu akcie vlastný život, má niekoľko zásadných dopadov na možnosti bezpečnostných zložiek štátu brániť sa proti tejto forme útoku. Represívne zložky štátneho aparátu (polícia, armáda) v tomto prípade strácajú svoju odstrašujúcu funkciu, na ktorej je jej činnosť založená. Útočníci súčasne využívajú to, že v prípade samovražedného útoku stráca hrozba akejkoľvek neskoršej sankcie zmysel. Zároveň sa výrazne znižuje možnosť vyšetrovacích orgánov odhaliť osoby, ktoré sa na útoku priamo nepodieľali, ale zúčastnili, ale zúčastnili sa jeho prípravnej fázy, pretože je pochopiteľne vylúčené vypočutie páchateľa, ktorý by mohol poskytnúť dôkazy proti osobám v pozadí. Týmto spôsobom aktérom realizácie teroristických útokov odpadá najnáročnejšia časť plánovania útoku – a to zakrytie identity útočníka počas útoku a zaistenie bezpečného úniku útočníka po vykonaní útoku a bezpečnosti organizácie, ktorá ho pripravila. Takýto teroristický útok je možné pripraviť s minimom informácií a môžu ho vykonať ľudia bez predchádzajúcich skúseností.

V. Prostriedky a formy terorizmu

Samotná klasifikácie foriem a prostriedkov terorizmu môže mať mnoho podôb. Podľa Ministerstva vnútra ČR je predmetné sumarizovať spôsoby a prostriedky realizácie terorizmu pod tzv. teroristické metódy, ktoré sú potom členené na dve základné oblasti – a to klasické teroristické metódy (streľba, použitie sečných a bodných zbraní, únosy a pod..) a moderné teroristické metódy (použitie zbraní hromadného ničenia, kybernetický terorizmus a pod).

Na základe prostriedkov použitých k vlastnému aktu teroristického útoku môžu byť tieto formy členené podobne ako spôsoby realizácie do dvoch oblastí – a to na letálne a neletálne. Toto členenie je však nutné chápať v závislosti na primárnom účele daných prostriedkov, a to najmä pri prostriedkoch neletálnych, z ktorých sa ich zneužitím alebo premenou môžu stať i prostriedky letálne.

V/1. Letálne prostriedky

Letálne formy terorizmu predstavujú využitie základných prostriedkov realizácie násilia, respektíve donucovacích prostriedkov. Skupinu letálnych foriem terorizmu je možné podrobnejšie rozčleniť na dve podskupiny, ktoré sa líšia použitými prostriedkami – a to na:

• konvenčné
• nekonvenčné

Nie je najmenších pochybností o tom, že konvenčné zbrane sú a navždy zostanú základným nástrojom ozbrojeného násilia. Konvenčné zbrane možno podľa spôsobu použitia členiť do štyroch základných skupín. Prvú predstavujú sečné a bodné zbrane, ktoré spolu so zbraňami vrhacími a údernými tvoria skupinu tzv. chladných zbraní. Hlavnou nevýhodou tejto skupiny zbraní je, že môžu byť použité iba z bezprostrednej blízkosti, čím dochádza i k zvýšeniu rizika útočníka. Oproti tomu sa však jedná o zbrane tiché, ktorých použitie nie je sprevádzané zvukovými efektmi. Súčasne sú ich najväčšou výhodou takmer zanedbateľné obstarávacie náklady. Použitie tejto skupiny zbraní, predovšetkým najmä bodných, k teroristickým účelom je veľmi časté. Ako najvýznamnejší príklad možno uviesť útoky z 11.septembra 2001, kedy 19 únoscov použilo k získaniu nadvlády nad všetkými štyrmi lietadlami nože určené k rozrezávaniu krabíc.

Najrozšírenejšou skupinou konvenčných zbraní sú strelné zbrane. Podľa spôsobu vymrštenia strely je možné strelné zbrane deliť do dvoch skupín. Prvú predstavujú mechanické strelné zbrane (napríklad luk či kuša), ktoré k vymršteniu strely používajú ľudskú svalovú silu alebo mechanické vlastnosti prírodných materiálov. Druhou skupinou sú palné zbrane, pri ktorých je strela uvádzaná do pohybu uvoľnením chemickej energie strelného prachu alebo nárazovej zložky.

Treťou skupinou konvenčných prostriedkov sú zápalné zbrane, ktoré môžu mať rôzne formy nosičov zápalných látok (napríklad plameňomety, náboje, rakety či granáty). Ako prostriedky aplikácie sú potom používané zápalné fľaše, plameňomety a predovšetkým letecké pumy.

Poslednou skupinou zbraní, ktoré sú už od 80. rokov 20. storočia najviac využívané k teroristickým útokom, tvoria explozívne zbrane. Jedná sa o zbraňové prostriedky (napríklad míny či granáty, ale i tzv. improvizované výbušné zariadenia), ktoré všeobecne pozostávajú z obalu, roznecovača a výbušnej látky, ktorá môže mať formu traskaviny alebo trhaviny. Príkladom výbušnej látky je semtex, ktorý je považovaný za takmer ideálny prostriedok teroristického útoku.

Za letálne nekonvenčné zbrane možno vo svojej podstate považovať skupinu zbraní spôsobujúce hromadné straty. Nezriedka sú tieto zbrane označované ako skupina zbraní hromadného ničenia (ZHN). Podobne ako pri všeobecnom pojme terorizmus i tu je možné stretnúť sa s rozdielnymi názormi na vymedzenie pojmu ZHN – terorizmus alebo terorizmus s použitím zbraní hromadného ničenia. Táto forma terorizmu, nazývaná tiež ako ultraterorizmus, hyperterorizmus či superterorizmus, môže nadobúdať i konkrétnejšie prívlastky, ako sú jadrový, rádiologický,chemický a biologický terorizmus.

Prvou skupinou zbraní hromadného ničenia sú chemické zbrane. Ich nekonvenčnosť vyplýva z Dohovoru o zákaze vývoja a výroby, skladovania a použitia chemických zbraní a o ich likvidácii, ktorý bola ratifikovaný prvými štátmi v januári 1993 v Paríži. Podstatou chemických zbraní sú anorganické a organické zlúčeniny, ktorých účelom je pôsobiť dráždivo alebo toxicky na organizmy rastliny, zvieratá či ľudia ). Môžu sa vyskytovať v skupenstve pevnom, kvapalnom (obvykle vo forme aerosólu) i plynnom, pričom sú najčastejšie využívané posledné dva. Chemické zbrane je ďalej možné členiť podľa povahy pôsobenia otravných látok na ľudský organizmus do štyroch skupín.

Prvú skupinu predstavujú zbrane s obsahom nervovo-paralytických látok (napríklad tabun, sarin a soman), ktoré pôsobia na centrálnu nervovú sústavu, čím dochádza k narušeniu prenosu nervových vzruchov. Obyčajne majú kumulatívne vlastnosti, čo znamená, že do určitej koncentrácie zasiahnutý nič nepociťuje a až po jej prekročení sa rýchlo rozvíjajú príznaky zasiahnutia a nastáva smrť. Do tela sa dostávajú cez pľúca, sliznicu a kožu.

Druhú skupinu tvoria látky spôsobujúce opuch (napríklad yperit alebo lewisit), ktoré pri reakcii s pokožkou spôsobujú väzivovú degeneráciu ( oslabenie a úbytok svalstva ) či nekrózu (odumretie kože alebo celých častí tela). Zasiahnuté miesta sa dlho a zle hoja, rádovo týždne až mesiace.

Tretia skupina zahŕňa dusivé látky (napríklad fosgén, difosgén), ktoré toxicky pôsobia na pľúca, čím spôsobujú ich opuch alebo narušujú a poškodzujú pľúcne membrány. Do tela sa dostávajú dýchacími cestami, ale tiež cez pokožku (napríklad kyanovodík).

Štvrtou skupinou sú látky dráždivé (CS látka, CR látka), ktoré pri zasiahnutí pôsobia veľmi dráždivo na sliznicu, čím vyvolávajú kašeľ, slzenie a ostrú bolesť v očiach, eventuálne tlak či bodavé bolesti v hrudi.

Riziko zneužitia chemických zbraní je v súčasnej dobe veľmi vysoké. Potvrdzuje to napríklad i pomerne jednoduchá dostupnosť chemických látok, nižšia cena chemických zbraní, jednoduchý spôsob ich výroby, prepravy a použitia či nízka pravdepodobnosť detekcie a možnosť nasadenia v relatívne obmedzenom priestore.

Druhou skupinou nekonvenčných zbraní sú zbrane biologické, ktoré pri riešení otázok možného teroristického využitia predstavujú oproti chemickým zbraniam potenciálne väčšiu hrozbu, nakoľko ich účinok je dlhodobejší a obstarávacie náklady výrazne nižšie. Nekonvenčnosť tejto skupiny zbraní vyplýva z Dohovoru o zákaze vývoja, výroby a skladovania bakteriologických (biologických) a toxických zbraní a o ich likvidácii, ktorý bol ratifikovaný v apríli 1972 vo Washingtone, Londýne a Moskve.

Podstatou biologických zbraní je tzv. biologický agens nebol pôvodcom infekčných ochorení, pričom pod pojmom agens sa rozumejú akékoľvek živé organizmy (či výsledky ich činností, z ktorých je možné vytvoriť infekčný materiál, ktorý je bakteriologickej alebo toxickej povahy. Biologický agens je možné deliť podľa ich biologických vlastností do 5 základných skupín:

• baktérie – ide o najmenšie jednobunkové živé organizmy schopné vlastnej reprodukcie. K vyvolaniu nemoci ľudí a zvierat môže dôjsť priamym napadnutím tkanív, produkovaním toxínov alebo obojakým spôsobom. Choroby vyvolané baktériami sú napríklad tularémie, sneť slezinná (antrax), mor či cholera. Liečba je vo väčšine prípadov možná antibiotikami;
• rickettsie - predstavujú zvláštny typ baktérií, ktoré nie sú schopné rozmnožovať sa mimo hostiteľskej bunky a väčšinou sú prenášané hmyzom. Medzi choroby v dôsledku napadnutia rickettsie patrí napríklad škvrnitý týfus či Q-teplota. Podobne ako v prípade baktérií je liečba možná antibiotikami;
• vírusy – ako jeden z najjednoduchších typov živej hmoty sú omnoho menšie ako baktérie. V dôsledku ich závislosti na bunkách hostiteľa, vnútri ktorých rastú, dochádza k odumieraniu napadnutých buniek. Medzi vírusové ochorenia patria kiahne či Ebola. Liečba je pomerne komplikovaná, pretože obvykle nie je možné použiť antibiotika a protivírusových prostriedkov je pomerne málo, najviac majú obmedzený účinok;
• plesne – sú väčšie ako baktérie a narastú bez prítomnosti kyslíka. Boli prvými identifikovanými infekčnými látkami. Pre výrobu biologických zbraní môžu byť využité extrémne toxické toxíny produkované niektorými druhmi plesní. Zneužiteľná je rovnako pleseň zemiaková či raž obilná. Liečba plesňových ochorení (mykózy) sa vykonáva antimikrobiálnymi prostriedkami;
• toxíny – ide o rôznorodú skupinu jedovatých zlúčenín produkovaných živými organizmami (mikroorganizmami, živočíchmi alebo rastlinami). Ich toxicita je väčšinou veľmi vysoká a príznaky zasiahnutia sa prejavujú po krátkej dobe. Medzi najtoxickejšie zlúčeniny patria napríklad botulotoxín či saxitoxín. Pri intoxikácii je liečba veľmi ťažká, väčšinou iba symptomatická, t.j. v na príznakoch.

Biologické zbrane môžu byť použité k prípadnému teroristickému účelu vo forme aerosólu (baktérie, vírusy, toxíny), kedy by boli za pomoci príslušného zariadenia rozprašované do ovzdušia ( najpravdepodobnejšie do uzavretých priestorov), ďalej vo forme jemného prášku alebo infikovaním drobného hmyzu (vši, blchy, muchy, kliešte), rôznych predmetov, vody či potravín.

Posledným typom letálnych nekonvenčných prostriedkov sú jadrové a rádiologické zbrane, ktorých spoločným znakom je prítomnosť rádioaktívneho materiálu vyžarujúceho ionizujúce žiarenie. Nekonvenčnosť týchto zbraní vyplýva zo Zmluvy o nešírení jadrových zbraní, ktorá bola ratifikovaná prvými štátmi v júni 1968 v New Yorku. Jadrové zbrane sú založené na princípe riadenej reťazovej reakcie jadier ťažkých kovov (napríklad urán či plutónium). Niekedy sa medzi ne zaraďujú taktiež termonukleárne zbrane, ktoré sú založené na zlučovaní jadier ľahkých prvkov (napríklad vodík či kobalt). Od jadrových zbraní sa technologicky odlišujú rádiologické zbrane označované taktiež ako tzv. špinavé jadrové bomby. Ich podstata použitia spočíva v rozptýlení rádioaktívneho materiálu na určitom území prostredníctvom klasickej výbušniny, pričom pri výbuchu nedochádza k jadrovej reakcii. Za najvhodnejšiu rádioaktívnu látku sa považuje ochudobnený urán, samozrejme k dosiahnutiu potrebného efektu možno využiť i vyhorené jadrové palivo. Následkom použitia týchto zbraní je predovšetkým zvýšený výskyt rakoviny a leukémie.

V/2. Neletálne prostriedky

Okrem prostriedkov letálneho charakteru môžu byť k teroristickým útokom použité taktiež prostriedky neletálne, t.z. tie, ktoré primárne nespôsobujú smrť. Ich hlavným zmyslom v prípade spáchania teroristického aktu nie je vyvolávanie masových strát, ale predovšetkým útok na ľudskú psychiku prostredníctvom navodenia atmosféry strachu. Súčasne samozrejme môžu byť použité taktiež k narušeniu konkrétneho bezpečnostného prostredia a k následnému spôsobeniu materiálnej či finančnej straty (napríklad kyberterorizmus).

Hlavným efektom pri ich použití je vyradenie protivníka na určitú dobu z boja, a to bez priameho ohrozenia života. Súčasne však môžu mať psychický účinok. Neletálne zbrane sú vyvíjané predovšetkým za účelom ich využitia v prípadoch, kedy nasadenie konvenčných alebo dokonca jadrových zbraní nie je politicky či eticky vhodné. V súčasnej dobe je najďalej vývoj neletálnych zbraní založených na využití rôznych typov laserov určených k dočasnému oslneniu či oslepeniu ľudí a ničenie optických zariadení, chemických prostriedkov pre znehybnenie ľudí, prostriedkov k vyradeniu motorov z činnosti, generátorov nejadrového elektromagnetického impulzu a prostriedkov narušujúcich prevádzku elektronických zariadení.

Môže sa jednať o optické zbrane, vysokofrekvenčné zbrane, zbrane elektromagnetického impulzu, akustické zbrane. Tieto typy zbraní sú však pre účely terorizmu málo efektívne, pretože sú charakteristické vysokými nákladmi, obyčajne absenciou poškodenia života či zdravia, a preto nebývajú používané a ani sa s ich masívnejším použitím zo strany teroristov nepočíta práve pre absenciu „teroristického kalkulu“ .

Významnou skupinou neletálnych zbraní, ktorú sú vytvárané predovšetkým za účelom nasadenia na neživú silu, sú biologické zbrane. Pozornosť ich vývoja sa sústreďuje na najnovšiu biotechnológiu, predovšetkým génové a bunkové inžinierstvo. V oblasti biologických zbraní sú využívané mikroorganizmy, ktoré rozkladajú ropné látky a výbušniny alebo poškodzujú rôzne prvky elektronických prístrojov. Ich využitie pre terorizmus by však bolo účelné iba s cieľom ochromiť či vyradiť z prevádzky nejaký technický systém, po ktorom by už musel nasledovať útok inými prostriedkami.

Bezpochyby zaujímavú oblasť neletálnych zbraní predstavujú chemické zbrane, ktoré môžu s minimálnymi nákladmi dočasne vyradiť z činnosti živú silu alebo bojovú techniku a zbrane. Možno ich využiť napríklad ako vysoko účinné psychotropné preparáty s ovplyvniteľnou dobou pôsobenia, ako látky znehybňujúce človeka alebo mu spôsobia rôzne psychické stavy. Utišujúce, uspávacie či omamné látky v spojení s látkami rýchle dopravujúcimi chemikálie cez povrch tela do krvného obehu, môžu byť využité bez rizika strát ľudských životov – napríklad pri nepokojoch, proti vzbúrencom alebo pri akciách na záchranu rukojemníkov, proti únoscom.

Ďalej do skupiny chemických zbraní patria prostriedky, ktoré selektívne a účinne pôsobia na vybranú bojovú techniku. Ich využitie je podobné ako pri biologických zbraniach. Zneužitie chemických zbraní k teroristickým útokom sa javí ako najpravdepodobnejšie, pretože oblasť ich možných aplikácií je v porovnaní s ostatnými druhmi neletálnych zbraní oveľa širšia a dosahuje rádovo väčšiu účinnosť. Je samozrejme potrebné si uvedomiť, že chemické zbrane spolu s biologickými zbraňami predstavujú v rukách teroristov zrejme najväčšiu hrozbu, pretože počas relatívne krátkeho času z nich možno vytvoriť mnohonásobne účinnejšie zbrane hromadného ničenia.

Ďalšou prípadnou neletálnou formou terorizmu môže byť použitie tzv. nezbraňových prostriedkov. Jedná sa o prostriedky určené k dennému používaniu, ktorých zmyslom a cieľom je uľahčenie ľudskej práce, ale ktoré možno zneužiť takým spôsobom, ktorého následkom dochádza k rozsiahlym materiálnym či finančným stratám, prípadne i k obetiam na životoch. Druh terorizmu využívajúci takéto prostriedky možno označiť ako tzv. nezbraňový terorizmus. Jednou z foriem (podskupín) takéhoto terorizmu je kyberterorizmus – t.j. zneužívanie výpočtovej techniky a internetu ako prostriedkov k uskutočneniu teroristického útoku. Podobne ako klasický konvenčný teroristický útok je kyberterorizmus činnosť predovšetkým plánovaná, motivovaná väčšinou politicky či nábožensky a realizovaná skôr malými skupinami ako vládnymi jednotkami. Ich cieľom je predovšetkým ovplyvnenie verejnej mienky alebo politických elít. Tým sa odlišuje napríklad od hackerstva, ktorého hlavným cieľom je preniknúť do počítačového systému a preukázať tak schopnosti hackera obísť zabezpečenie daného systému či demonštrovať jeho nedostatky a chyby. V súčasnosti sú klasickými prejavmi kyberterorizmu predovšetkým šírenie počítačových vírusov, logických bômb, trójskych koní, červov, spyware a využívanie systémových back-doors.

Ďalšou formou nezbraňového terorizmu je mediálny terorizmus, niekedy tiež označovaný ako psychologický terorizmus. Ide o plánované zneužívanie hromadných oznamovacích prostriedkov i ďalších psychologických prostriedkov za účelom ovplyvnenia názorov, emócií, postojov a chovania jednotlivcov či cieľových skupín populácie tak, aby priamo alebo dôsledkom svojich činov ohrozovali bezpečnosť a ústavné princípy štátu. Pre moderné vedenie propagandy je typické predovšetkým využitie širokej palety rôznych masových médií, ale tiež počítačové techniky.

Významným problémom v boji s touto formou terorizmu je skutočnosť, že je podporovaná samotnými médiami, ktoré stále veľmi intenzívne vyhľadávajú a ochotne medializujú akékoľvek udalosti spojené s terorizmom. Najviac výrazne ovplyvňujú verejnú mienku tým, že vytvárajú tzv. vlastnú realitu, diametrálne odlišnú od reality skutočnej.

Poslednú a pravdepodobne najrozsiahlejšiu formu nezbraňového terorizmu predstavuje terorizmus, pri ktorom sú využívané dopravné prostriedky. Jedná sa o oblasť teroristických aktivít, pri ktorých sú tieto prostriedky každodenného života použité s úplne odlišným cieľom, než ku ktorému boli pôvodne vytvorené. Pri útokoch totiž pôsobia ako zbraň, pričom najčastejšie bývajú používané v kombinácii s prostriedkami letálnymi (napríklad výbušninami). Do tejto podskupiny je možné zaradiť takmer všetky dopravné prostriedky – teda automobily, lietadlá, vlaky i lode.

Do vyššie prezentovanej kategórie zahrňujúcej zneužívanie nezbraňových prostriedkov k teroristickým účelom je možné okrem dopravných prostriedkov začleniť ešte jednu významnú skupinu produktov, a to mobilné telefóny. Vzhľadom k technickým možnostiam mobilných telefónov možno prakticky pozorovať ich využitie v dvoch oblastiach:

• v prvom prípade slúžia mobilné telefóny teroristom ako klasický prostriedok komunikácie - ich prednosť spočíva predovšetkým v anonymite užívateľov siete
• v druhom, omnoho závažnejšom prípade, sú mobilné telefóny vyžívané v kombinácii s letálnymi prostriedkami ako diaľkové odpaľovacie zariadenia

VI. Typy teroristických útokov

Teoreticky sa môže stať, že sa niekto z vás, alebo vašich blízkych, stane terčom, alebo pasívnym účastníkom teroristického útoku. Aké to znamená riziká? Na príkladoch typov teroristických útokov si môžeme tieto riziká popísať.

VI/1. Bombový útok

Ide o útok s použitím výbušných systémov a najbežnejším typom teroristickej akcie. Použitie výbušného zariadenia umožňuje uskutočniť úspešnú akciu, pričom pravdepodobnosť, že páchateľ bude odhalený, je menší. Z taktického hľadiska, možno bombové útoky rozdeliť do štyroch kategórií:

• útoky proti osobám
• útoky proti symbolickým cieľom
• útoky proti významným cieľom
• série útokov (kampane)

Útoky proti osobám
Výbušné zariadenia sú kladené do miest s vysokou koncentráciou osôb, čo v prípade výbuchu znamená zabitie a zranenie veľkého počtu ľudí. Podobný čin otrasie vždy celou spoločnosťou a vyvolá značný záujem oznamovacích prostriedkov. Výbušné systémy sú umiestňované do zaparkovaných automobilov, odpadkových košov a pod. Ich odpálenie je iniciované vtedy, keď môžu dosiahnuť maximálne plošný účinok proti mase nezúčastnených osôb. Ďalšou variantou je použitie výbušného systému proti konkrétnej osobe. Obete takýchto útokov sú obvykle ľudia verejnosti dobre známe, často zastávajúce významné funkcie vo vláde, v oblasti štátnej správy, v priemysle a finančníctve či v represívnych zložkách.

Útoky proti symbolickým cieľom
Tento typ útokov je všeobecne zameraný proti cieľom, ktoré predstavujú symboly tej či onej krajiny. Ničivý efekt nie je pri takomto type útoku rozhodujúci. Cieľom je väčšinou upozornenie alebo varovanie, prípadne môže slúžiť k zvýšeniu vážnosti teroristickej skupiny alebo iných páchateľov. Samotný fakt, že bol uskutočnený úspešný útok na objekt, ktorý má pre určitú krajinu vysokú symbolickú hodnotu a význam, môže znížiť autoritu vlády v medzinárodnom i vnútroštátnom merítku. Môže byť, a taktiež väčšinou je, pokladaný za urážku štátu alebo národa, ktorého sa týka. Následný psychologický efekt môže byť veľmi ľahko zneužitý.

Útoky proti významným cieľom
Útok proti významným cieľom je vedený na základe starostlivého výberu objektov. V tomto prípade nie je najdôležitejší samotný cieľ, ale podstatné sú dôsledky, ktoré jeho vyradenie alebo napadnutie bude mať. Zvyčajne sú volené dôležité priemyselné centrá, elektrárne, vládne budovy, alebo osoby v kľúčových riadiacich funkciách. Hlavným cieľom je v týchto prípadoch spôsobiť také škody a straty, ktoré sa ťažko a dlhodobo kompenzujú.

Série útokov (kampane)
Sériu bombových útokov používajú teroristi k tomu, aby upozornili na niektoré svoje špeciálne ciele a požiadavky, napríklad prepustenie uväznených páchateľov teroristických činov. V takomto prípade pravdepodobne sledujú jednak propagáciu svojich cieľov a ideológiu teroristickej skupiny, jednak vyvolanie situácie, ktorá by potom skutočne viedla k prepusteniu uväznených teroristov. Séria útokov nemusí byť bezpodmienečne realizovaná v krajine, na ktorú je zameraná.

VI/2. Hrozba použitia výbušného zariadenia

Hrozba použitia výbušného zariadenia je často používaná ako nástroj proti štátnym úradom, priemyselným cieľom, súkromným spoločnostiam a ďalším inštitúciám. Cieľom je vyvolať zmätok a paniku vedúce k ochromeniu ich funkcií. Použitie hrozby je zvlášť úspešné po skutočnom bombovom útoku, kedy sú obavy verejnosti veľmi intenzívne.

VI/3. Atrapa výbušného systému

Umiestnenie atrapy výbušného systému môže byť rovnako úspešné ako písomná či telefonická hrozba. Musia byť uskutočnené všetky opatrenia ako pri náleze skutočnej bomby. Či išlo o atrapu alebo funkčný systém, sa potvrdí až po zneškodnení podozrivého predmetu.

VI/4. Zadržanie rukojemníkov, únosy

Zadržanie rukojemníkov môžu teroristi využiť k nátlaku na vládu pri rokovaní alebo k vyvolaniu rokovania o špecifických problémoch či subjektoch. Profesionálni zločinci môžu použiť rukojemníkov k zaisteniu ústupovej cesty a psychicky narušené osoby môžu podobné incidenty využiť ako formu protestu. Profesionálni teroristi používajú únos v politickom kontexte ako prostriedok k zmene správania vlády, alebo k nátlaku na verejnosť či súkromnú spoločnosť. Veľmi často je využívaný pre získanie finančných prostriedkov, ktoré sú vymáhané formou výkupného. Tieto prostriedky sú potom používané k financovaniu ďalších operácií. Pomerne bohato sú zastúpené i ďalšie dôvody. Často je únos využitý k vytvoreniu tlaku na vládu či vládne úrady, prípadne k ich diskreditácii. Je jednou z možností pre disidentov alebo zločincov, ako opustiť krajinu. Únosy však robia tiež napr. sklamaní milenci, ľudia, ktorým bolo napríklad po rozvode odobrané dieťa, ľudia prepustení zo zamestnania alebo psychopati atď.

VI/5. Zastrašovanie a hrozby

Deštrukčné a násilné akcie nie sú jedinou účinnou zbraňou teroristov. Vyhrážanie použitím násilia môže byť rovnako účinné ako samotná akcia. Existuje mnoho možností ako podobnú hrozbu využiť, záleží iba na fantázii teroristov. Pri náleze falošnej bomby rovnako ako v prípade vyhrážania je treba brať do úvahy možnosť, že ide o dezinformáciu, ktorá má odpútať pozornosť od reálneho výbušného zariadenia.

VI/6. Vydieranie

Vymáhanie peňazí s použitím zbrane alebo vynútené poskytovanie ochrany je metóda, ktorú teroristické organizácie používajú často k získaniu prostriedkov. Bankové lúpeže a vydieranie, predovšetkým súkromných podnikateľov, patria k hlavným zdrojom financovania teroristov. V tejto oblasti nie je hranica medzi terorizmom a kriminálnou činnosťou veľmi zreteľná. Je ťažko odlíšiť, kto je profesionálny zločinec a kto terorista s politickou motiváciou. Rad profesionálnych kriminálnych zločincov sa stal teroristami a ešte viac teroristov, u ktorých na začiatku ich dráhy prevládala politická motivácia, skončili ako profesionálni zločinci. Teroristi využívajú prakticky akýkoľvek zdroj, ktorý im môže poskytnúť finančné prostriedky. Medzi ne patrí často obchod s drogami, podvody s kreditnými kartami, krádeže atď.

VI/7. Sabotáže a deštruktívne operácie

Sabotáže a diverzie nemusia byť vždy prezentované ako teroristické akcie. Tieto akcie môžu byť zamerané napr. na vyradenie vojenských zariadení alebo na podporu pouličných demonštrácií pod rúškom protestu. Pre organizáciu a uskutočnenie takýchto akcií sú väčšinou využívaní (alebo zneužívaní) členovia sympatizujúcich skupín a skupín, ktoré poskytujú teroristom podporu. Kmeňoví teroristi sa ich priamo zúčastňujú len vo výnimočných prípadoch. Sabotážne akcie sú často namierené i proti súkromnému vlastníctvu. Cieľom je vyvolanie zmätku, neistoty a strachu v určitých kľúčových lokalitách. Rozvracaním označujeme sústavné a systematické pokusy o narušenie a rozbitie existujúceho spoločenského systému. Jeho cieľom je kolaps výkonu štátnej moci. Zmyslom deštrukčných operácií je dokázať neschopnosť existujúceho zriadenia a vládnych inštitúcií. Veľmi častou metódou deštrukčných operácií sú provokácie zamerané na organizácie, zaisťujúce represívny výkon štátnej moci a na narušovanie verejného poriadku.

VI/8. Dezinformácia a propaganda

Dezinformácie, vedenie propagandistických kampaní a manipulácia s informačnými médiami, nemôžu byť samy osebe považované za teroristické aktivity, pretože sú dôležitou súčasťou činnosti teroristických skupín alebo ich podporovateľov. Majú formovať spoločenské vedomie a vyvolávať napätie medzi verejnosťou a vládou, predovšetkým vo sfére politickej, ekonomickej a sociálnej. Ak majú byť podobné metódy účinné, musia byť dlhodobo a systematicky používané a musia mať vypracovaný scenár. Ich pôsobenie je založené na postupnom posune spoločenského vedomia žiadaným smerom. Pre podobnú taktiku sa vžil termín, ktorý dobre vystihuje ich podstatu: vojna nervov. V priebehu vojny nervov sú vyvolávané rôzne dezinformačné kampane založené na klebetách, skresľovaní udalostí, na klamstve, výrobe falošných dokumentov atď. Polícii a vládnym úradom sú podvrhované nepravdivé a skresľujúce informácie, ktoré naznačujú alebo dokazujú neschopnosť, korupciu alebo nemorálny spôsob života ľudí, reprezentujúcich politický systém. Už samotné prešetrovanie podobných informácií, i keď sa ukážu ako neopodstatnené, môže viesť k diskreditácii tých, ktorých sa dotýkajú. Každý prostriedok je možné v tejto vojne bez pravidiel využiť.

VI/9. Vraždy významných osôb

Vraždy sú zvláštnou formou násilia a sú účinnou zbraňou teroristov. Obeťami bývajú osoby, ktoré majú významné spoločenské postavenie, reprezentujú politický smer, vládnu politiku, štátnu moc či niektoré odvetvie priemyslu a ekonomiky. Podmienkou je, aby potenciálne obete boli dostatočne známe, čo v prípade ich napadnutia zaistí širokú publicitu a pozornosť verejnosti. Z technického hľadiska prichádzajú do úvahy dva základné varianty útoku. Pre ich rozlíšenie je rozhodujúcim kritériom vzdialenosť, na ktorú je útok vedený. Za útok na krátku vzdialenosť je všeobecne považovaná vzdialenosť do 6 až 8 metrov. Útok vedený z tejto vzdialenosti väčšinou nevyžaduje žiadne mimoriadne zručnosti a umožňuje účinné použitie krátkych palných i chladných zbraní, granátov, zápalných fliaš atď. Útok vedený z krátkej vzdialenosti využíva moment prekvapenia a jeho odvrátenie je ťažké. Z hľadiska útočníka je však veľmi riskantný, lebo možnosti úteku sú minimálne. Útok na dlhú vzdialenosť vyžaduje vyššie technické zabezpečenie a zvládnutie špeciálnych zručností, umožňujúcich obsluhu dostatočne výkonných zbraní. Často je v týchto prípadoch použitá dlhá alebo krátka palná zbraň, ale i výbušný systém. Došlo však i k použitiu zložitejších zbraňových systémov, napr. protipancierových zbraní, riadených alebo neriadených rakiet, ťažkých zbraní atď. Prevedeniu všetkých typov útokov obvykle predchádza intenzívna spravodajská činnosť, zameraná na vopred vybrané ciele. Ich kvalita a efektívnosť je základnou podmienkou pre úspešnosť pripravovaného útoku.

VII. Teroristický útok a možné protiopatrenie

Prakticky každý teroristický útok počíta s momentom prekvapenia. Pokiaľ sa obranné opatrenia proti takémuto útoku realizujú, obvykle keď je uskutočnený, znamená to obrovské časové oneskorenie, rad chybných rozhodnutí, plytvanie prostriedkami a zvýšený stupeň ohrozenia pre obeť útoku. Akákoľvek improvizácia v podobných prípadoch nesie so sebou neúmerné riziko. Základným prostriedkom, ktorým možno hrozbe teroristického útoku čeliť alebo minimalizovať následky na prijateľnú úroveň rizika, je plán, určujúci jednotlivé kroky a charakter opatrení, ktoré je potrebné v prípade teroristických útokov urobiť. Je ľahostajné, či je plán vypracovaný pre vládnu inštitúciu, letisko alebo výrobný podnik či súkromnú spoločnosť. Vždy sa riadi podobnými zásadami s tým, že rešpektuje podmienky a špecifiká určitej oblasti objektu. Stáva sa praktickým opatrením a návodom, ako postupovať v prípade teroristickej akcie a ako jej čo najúspešnejšie čeliť.

Plán môže mať rôznu formu, všeobecná schéma je však väčšinou rozdelená do troch oblastí, v ktorých sú spracované potrebné opatrenia jednak pred incidentom, ďalej v jeho priebehu a konečne po jeho skončení.

Plánovanie postupu pred udalosťou vychádza z hodnotenia vnútropolitickej a zahraničnopolitickej situácie, z miestnych podmienok a z hodnotenia ďalších vplyvov a záujmov. Tieto vyhodnotenia slúžia ako východisko pre zaistenie prípadov, ktoré sa môžu vyskytnúť. Metódou "čo keby" a na základe priebežnej analýzy dostupných informácií sa tvoria modelové situácie a hľadajú sa pre ne optimálne postupy riešenia. Táto časť plánu obsahuje zdroje i systém analýzy informácií, posúdenie výšky rizika, ktorému sú chránené objekty alebo oblasť vystavené a iné špecifické skutočnosti. Ďalej precízna časť plánu rieši systém prípravy a výcviku osôb, logistiku a potreby nutné k výstroji a výzbroji.

Plánovanie postupu pri vlastnom incidente v sebe zahrňuje predpokladaný vývoj operácie teroristického útoku alebo v prípadoch, kedy tento útok reálne hrozí. Plán riešenia prebiehajúceho incidentu musí byť zhrnutý do manuálu, v ktorom je jasne stanovené poradie nutných opatrení a ich predbežný harmonogram.

Plánovanie postupu po incidente sa zaoberá tým, ako situáciu zvládnuť po teroristickom útoku. Postincidentná časť plánu obsahuje opatrenia, ktoré sú nutné pre zaistenie stôp a objasnenie prípadu. Ďalšiu skupinu tvoria opatrenia, ktorých cieľom je uviesť miesto incidentu do pôvodného stavu a odstrániť dlhodobé negatívne následky. Záverečná časť plánu mieri k vyhodnoteniu pozitívnych a negatívnych skúseností a k zdokonaleniu obranných opatrení na základe získaných poznatkov.

Ťažiskové v prevencii a riešení vzniknutého teroristického útoku je zber a analýza informácií. Kvalita, t.z.. reálnosť a účinnosť obranného plánu priamo závisí na kvalite, aktuálnosti a množstve informácií, ktoré majú sprostredkovatelia k dispozícii. Problémom pri zhromažďovaní informácií je to, že pred vlastným incidentom je obtiažne presne určiť, ktoré sú dôležité a ktoré nie. Ďalšou komplikáciou je ich rozporuplnosť - jedna informácia často popiera druhú alebo umožňuje niekoľko variant interpretácie. Často je taktiež treba získaný údaj upresniť, čo si môže vyžiadať celú reťaz ďalších informácií. Informácie, na ktoré musí byť pozornosť predovšetkým zameraná, možno rozdeliť do troch základných kategórií:

• určenie potenciálnych cieľov (budovy, osoby, symboly, dokumenty, veci ...)
• charakteristika cieľov (podľa záujmov teroristov, podľa škôd pri narušení či zničení...)
• charakteristiky možných útočníkov (dôležitá je dobrá znalosť nepriateľa – teroristov).

Taktika a prostriedky obrany určitého cieľa vždy vychádzajú z úrovne nebezpečia, ktoré zo strany teroristov hrozí - z úrovne hrozby. Nadhodnotenie nebezpečia nesie so sebou finančné náklady, plytvanie ľudskými silami a časom. Podhodnotenie naopak môže mať za následok smrť a zranených ľudí i obrovské finančné a materiálne straty. Z toho vyplýva, že plán musí mimo cieľov a úrovne hrozby analyzovať i potrebný systém dostatočných obranných opatrení tak, aby ich realizácia odradila prípadných útočníkov a ochránila životy osôb, súkromné a štátne inštitúcie za cenu odpovedajúcich finančných nákladov.

Pri hodnotení charakteristiky a motivácie útočníkov je treba vziať do úvahy najmä ideologické pohnútky možného teroristu, možnosť experimentu (v prípade nevyzretej osobnosti útočníka), možný (číry) vandalizmus, snaha po zisku, možný afekt, snaha o pozornosť či uznanie a pod. ). Tomu tiež zodpovedajú druhy útokov, spôsoby uskutočnenia a mnohonásobne i použité prostriedky a formy útoku. Pri hodnotení reálnosti hrozby je možné vziať do úvahy i vyhrážku bombovým útokom.

Pokiaľ je hrozba vyhodnotená ako reálna a skutočne hrozí napríklad nebezpečie výbuchu, musí byť ohrozený priestor čo najskôr vyprázdnený. Rovnako ako v prípadoch požiarov či evakuácie objektov alebo priestorov, vyžaduje predchádzajúci nácvik. Presnosť, bezchybnosť a rýchlosť evakuácie minimalizuje možné straty na životoch a umožňuje efektívny zásah bezpečnostných zložiek. V prípade ohrozenia je nutné voliť jeden z troch základných variantov:

• vylúčenie evakuácie
• čiastočnú evakuáciu
• úplnú evakuáciu

Ktorá z týchto možností bude zvolená, záleží na taktických požiadavkách vyplývajúcich zo situácie. Pokiaľ napríklad hrozí požiar objektu alebo výbuch nálože, je potrebné vyprázdniť celý objekt. Pokiaľ však hrozí nebezpečie lokálne alebo sa jedná o neletálnu hrozbu, môže byť evakuácia len čiastočná, alebo k evakuácii nemusí vôbec dôjsť.

Pokiaľ je evakuácia nevyhnutná, je potrebné vopred vypracovať evakuačný informačný systém. Väčšina opatrení uvedených v evakuačnom pláne má byť zameraná na to, aby zabránila vzniku paniky. K tomu je nevyhnutná dobrá komunikácia. Táto požiadavka predpokladá vytvorenie interného informačného systému, ktorý môže byť založený na telefónnej sieti, vnútornom rozhlase, na systéme spojok a podobne. Fantázii sa v týchto prípadoch medze nekladú, hlavným kritériom je funkčnosť systému. Pokiaľ informačný systém existuje, musí byť zachytený písomnou formou. Písomný podklad musí byť k dispozícii všetkým, ktorých sa týka. Základným predpokladom jeho efektívnosti je zrozumiteľnosť. Súčasťou informačného systému môže byť i kódovaný podsystém, slúžiaci k rýchlemu spojeniu s pracovníkmi, ktorí zabezpečujú evakuačnú trasu, pátrajú po výbušninách a plnia ďalšie úlohy v rámci evakuácie. Táto časť systému by mala byť dôverná a zrozumiteľná iba osobám, pre ktoré je určená.

Ďalším nevyhnutným základným opatrením je prehliadka ohrozeného objektu. Tá buď špecifikuje, vylúči alebo potvrdí ohrozenie. Prehliadku určitých oblastí alebo objektov, zameranú na zistenie výbušného systému, možno z hľadiska podmienok a použitých prostriedkov rozdeliť na prehliadku budov, prehliadku dopravných prostriedkov a prehliadku lokality. Pri organizácií prehliadky platí všeobecné pravidlo, že kontrolovaná oblasť je skúmaná smerom od obvodu do centra. Predmetom prehliadky môže byť celý objekt, jednotlivá miestnosť, vozidlo, alebo iný objekt (trafostanica, vodáreň a pod) .

VIII. Ochrana osôb pri špecifických teroristických útokoch či napadnutiach

Incident, pri ktorom sú zadržaní rukojemníci, prípadne, keď dôjde k únosu, môže vzniknúť úplne náhodne, ako dôsledok lúpežného prepadnutia, rodinných problémov, alebo môže byť zámerne použitý za účelom vydierania, dosiahnutia určitých výhod alebo politických ústupkov. Škála dôvodov vedúcich k vzniku podobných situácií je veľmi široká a rôznorodá.

Zadržanie rukojemníkov, alebo vykonaný únos môže byť súčasťou plánovanej akcie, môže byť taktiež dôsledkom jej zlyhania alebo môže vyplynúť z okamžitej situácie alebo reakcie. Páchateľov a pôvodcov zadržaných rukojemníkov možno rozdeliť do štyroch základných kategórií:

• profesionálni zločinci
• psychicky narušené osoby
• skupiny s nízkym stupňom organizácie a riadenia
• skupiny s vysokou úrovňou organizácie (teroristi)

V prípade únosu môžeme hovoriť o troch typoch únoscov, a to:

• amatéri
• profesionálni zločinci
• páchatelia s politickou motiváciou

Jedným z princípov, podľa ktorých je vedené vyjednávanie o rukojemníkoch, je predpoklad, že rukojemníci sami o sebe nie sú pre páchateľa to najdôležitejšie. Z hľadiska páchateľov sú objektom, ktorý im umožní viesť intenzívnu propagačnú kampaň a žiadať splnenie určitých podmienok. V prípade profesionálnych zločincov sú rukojemníci najčastejšie prostriedkom k zabezpečeniu úteku, psychicky narušené osoby ich používajú ako možnosť riešenia osobných problémov. Nikto nemôže v takýchto prípadoch vedieť, čo držitelia rukojemníkov skutočne urobia a ktoré hrozby naozaj splnia a polícia musí preto urobiť všetko, čo je v jej silách, pre záchranu života rukojemníkov. Ťažko sa však môže niesť zodpovednosť za udalosti, ktoré presahujú ich možnosti a právomoci. Zachovanie zdravia a životov rukojemníkov je v uvedených situáciách prvoradé. Prežitie páchateľov je z radu morálnych a humánnych dôvodov druhoradou záležitosťou.

V okamžiku, keď je rozhodnuté o zahájení politickej operácie, musí byť určený dôstojník s potrebnou kvalifikáciou, ktorý bude zodpovedný za získavanie, zhromažďovanie a analýzu informácií. Proces zhromažďovania informácií začína objektívnym zisťovaným, čo sa vlastne v danej oblasti stalo. Získané informácie musia byť odovzdané čo najrýchlejšie veliacemu dôstojníkovi. K tomu je potrebné mať dostatočne výkonné a kvalitné komunikačné kanály. Veliaci dôstojník však musí mať k dispozícii i ďalšie komunikačné linky, po ktorých môže získané údaje overovať, doplňovať alebo konzultovať s nadriadenými či ďalšími špecialistami. Vybudovanie efektívneho komunikačného systému je jednou zo základných podmienok, potrebných pre úspech každej politickej akcie. Práve tu je možnosť spolupráce pre rukojemníkov, teda v súčinnosti (pokiaľ je vôbec možné) s orgánmi polície. Teda súčinnosť v zmysle zberu a poskytovania informácií pre potreby polície a nie uskutočňovanie oslobodzovacích aktivít samotných. Samostatnými a teda väčšinou nekoordinovanými aktivitami zadržiavaných osôb, by mohlo naopak dôjsť k narušeniu plánovanej akcie zo strany polície. Ďalší priestor pre rukojemníkov, prípadne osoby unesené, je súčinnosť s orgánmi polície pri vyjednávaní a komunikácií s držiteľmi rukojemníkov či únoscov, prípadne pri vlastnej záchrannej akcii.

Únos je prekvapivé zajatie osoby alebo osôb, väčšinou vykonané s použitím zbraní, za účelom osobných cieľov alebo cieľov určitej organizácie či skupiny. Dôvody k nemu môžu byť iba zištné, alebo ide o akciu zameranú proti vláde, vládnym úradom, súkromným a štátnym podnikom či proti jednotlivým osobám.

Vo všetkých prípadoch je sekundárnym cieľom teroristov vzbudiť pozornosť širokej verejnosti prostredníctvom informačných médií. Pokiaľ sa prípady únosov vyskytli, týkali sa najmä detí, ktoré v nich figurovali ako obete. Najčastejšími páchateľmi boli psychicky narušené osoby alebo príbuzní či rodičia, ktorí týmto spôsobom riešili konfliktné rodinné vzťahy. Pravdepodobnosť odhalenia únoscov, pokiaľ jednajú profesionálne, je relatívne malá. Tento typ incidentov so sebou primárne nenesie konfrontačné prvky, ako je tomu pri zadržaní rukojemníkov. Únosci sú si vedomí toho, že ich pohyblivosť a anonymita sú základnými predpokladmi úspechu. To znamená, že udržanie osobnej anonymity je z ich hľadiska nutnosťou a budú ju hájiť za každú cenu. Pokiaľ prísne dodržujú pravidlá konšpirácie, písomné alebo telefonické spojenie nemôže prezradiť miesto ich pobytu. Teoreticky povedané, pokiaľ sa nedopustia žiadnej podstatnej chyby, existuje veľká pravdepodobnosť, že sa im podarí anonymitu udržať. Najväčším nebezpečenstvom v tomto smere je pre nich ich obeť. Obete, ktoré s nimi prichádzajú do osobného styku, môžu v prípade prepustenia políciou poskytnúť informácie, ktoré povedú k odhaleniu únoscov. Tí si túto možnosť veľmi dobre uvedomujú, čo je pre obeť veľmi nebezpečné. Prevažná väčšina obetí únosu je zabitá práve z tohto dôvodu. Preto platí všeobecná zásada, že pokiaľ nie je obeť prepustená, je treba plniť podmienky únoscov. Prvoradým hľadiskom je vždy bezpečnosť obetí. Únos je jednou z variant zločinov, ktorých podstatou je zadržanie nevinných rukojemníkov. Rozdiely medzi únosom a príbuznými typmi zločinov, ako je napr. letecký únos alebo incident so zabarikádovaným držiteľom rukojemníkov, spočívajú v tom, že pri iných príbuzných typoch zločinov je známe miesto dislokácie páchateľa i obete a možno ho identifikovať. Jednou z veľmi častých foriem únosu je únos dopravných prostriedkov s cestujúcimi. Môže sa jednať o útok na autobusy, automobily, vlaky, lode i lietadlá. Napriek určitým špecifikám, ktoré so sebou tento typ teroristických akcií prináša, sú ich všeobecné charakteristiky i postupy riešení zhodné s tým, čo už tu bolo uvedené. Z hľadiska svojho obsahu sa viac blíži incidentu zadržaním rukojemníkov.

Vysoko ohrozené osoby by mali mať pripravenú osobnú charakteristiku pre prípad mimoriadnej situácie. Túto charakteristiku si spracováva ohrozená osoba sama, na základe dotazníka. Dotazník obsahuje rad citlivých a privátnych informácií, ktoré môžu v prípade nutnosti zohrať dôležitú rolu pri vylúčení fingovaného únosu. Je samozrejme veľmi dôležité, aby zložky obsahujúce tieto údaje boli zapečatené a bezpečne uložené. Ich použitie je podmienené iba vznikom mimoriadnej udalosti. Môžu byť použité iba vtedy, pokiaľ sa osoba stane obeťou únosu alebo je držaná ako rukojemník. Pokiaľ nebezpečná situácia pominie, zložky musia byť znova zapečatené a uložené na bezpečné miesto. Bydlisko a pracovisko vysoko ohrozenej osoby by malo byť rovnako vybavené potrebným bezpečnostným zariadením a možnosťou utajovania a overovania totožnosti. Pri reálnej hrozbe únosu sa musia preventívne a obranné opatrenia plánovať a robiť tak, aby v minimálnej miere komplikovala život potenciálnej obeti, členov jej rodiny, priateľov a spolupracovníkov. Možné varianty vývoja a následných opatrení by mali byť súčasťou obranného plánu.

Záverom je možno zhrnúť odporučenie pre osoby, ktoré sa stanú aktérmi (sú rukojemníci alebo sú predmetom únosu), prípadne ktoré sú ohrozené možným teroristickým útokom:

• Reálne hodnotiť možné budúce hrozby teroristického útoku na sebe alebo na osobe blízkej a organizačnými a preventívnymi opatreniami minimalizovať riziko. Nevystavovať sa sám riziku.
• Reálne a zodpovedne hodnotiť riziká reálne hroziaceho teroristického útoku na objekt vo verejnom záujme, zaistiť nevyhnutné informácie a bezprostredne kontaktovať orgány polície.
• V prípade teroristického napadnutia poskytnúť polícii primeranú súčinnosť (ak je možná), a to najmä vo forme vo forme poskytovania informácií.
• Pri teroristickom napadnutí neriskovať a nevykonávať jednostranné aktivity s cieľom situáciu sám riešiť a spoliehať sa na políciu, ktorá disponuje špeciálne vyškolenými profesionálmi.
• Preventívnym štúdiom bezpečnostnej problematiky a riešením modelových situácií zvyšovať pravdepodobnosť psychickej odolnosti zvládnutia prípadného faktického teroristického napadnutia.
• Vyvarovať sa jednostranných, netolerantných, agresívnych a extrémistických ideí a tiež sociálnych vrstiev, kde sa tieto postoje šíria. Tu je živná pôda pre samotný terorizmus. Ako produkt extrémizmu.

Otázky k zamysleniu a diskusii:

• Vieš, na ktorý orgán polície sa obrátiť v prípade podozrenia z prípravy teroristického napadnutia?
• Aké kroky je vhodné vykonať v prípade teroristického útoku na vašu školu?
• Je vypracovaný plán pre postup pri teroristickom (alebo inom) ohrození vašej školy?
• Akým spôsobom sa máš chovať, pokiaľ sa staneš rukojemníkom, alebo obeťou únosu?
• Vykonávate riešenie modelových situácií, ako postupovať v prípade teroristického útoku (alebo iného ohrozenia) vašej školy?