Prevencia kriminality detí

Kurzy >>  Prevencia kriminality detí

Podpaľačstvo

Peter, Jano a Fero sú spolužiaci zo IV. C triedy a veľkí kamaráti. Bývajú na sídlisku a svoj voľný čas trávia aj v pivničných priestoroch. Janovi rodičia majú najväčšiu pivnicu, preto si v nej postavili svoj „bunker“. Často si tam prehrávali svoje obľúbené pesničky. Nie je to nič zlé, keby ich reproduktory „nevalili“ vždy naplno.

Jeden starší dôchodca, ktorý býval hneď nad pivnicou, ich viackrát prosil, aby si hudbu púšťali tichšie. Z toho hluku ho bolí hlava. Chlapci ho ani raz neposlúchli, preto sa sťažoval aj ich rodičom. Sľúbili nápravu a porozprávali sa s chlapcami. Samozrejme, že ich aj vyhrešili. To sa chlapcom nepáčilo a po porade v „bunkri“ sa rozhodli, že sa starému pánovi pomstia. Ale ako? Rozmýšľali, rozmýšľali a nakoniec sa dohodli, že mu podpália starý papier, ktorý mal pred pivnicou nachystaný do zberných surovín. Jedno poobedie, hneď ako prišli zo školy, vzali si zápalky a išli dole. Papier vysypali a podpálili. Rýchlo sa schovali do svojho „bunkra“, aby sledovali, ako starému pánovi robia škodu tým, že mu oheň zničí nazbieraný papier.

Plamene avšak boli väčšie ako predpokladali. Keď sa od nich rozhoreli drevené latky pivničných priestorov, vedeli, že je zle. Chceli ujsť, ale oheň bol už tak veľký, že im odrezal únikovú cestu von. Rýchlo sa šíril a horeli veci aj v susedných pivniciach. Celým pivničným priestorom sa šíril veľmi hustý dym, ktorý dráždil ich dýchacie cesty. Chlapci začali kašľať. Zrazu bolo po hrdinstve, už išlo o život!

Našťastie Jano mal so sebou mobilný telefón a vedel, čo má robiť. Rýchlo ho vybral z vrecka nohavíc a vytočil číslo 112 – tiesňovú linku. Operátorovi povedal: „Dobrý deň, tu je Jano Kramár, mám desať rokov, s dvoma kamarátmi som v pivniciach bytovky na ulici Alexandra Dubčeka 26 v Martine. Je tu veľký požiar a nemôžeme sa dostať von“. Operátor tiesňovej linky si ešte raz preveril uvedenú adresu a spýtal sa chlapca, či sa nedá uniknúť cez pivničné okná. Jano mu odpovedal: „ Tu nie sú pivničné okná “. Operátor mu dal ďalšie pokyny: „Čo najďalej sa vzdiaľte od ohňa, ľahnite si na zem, hasiči už vyrážajú na pomoc. Buďte pokojní, dýchajte pomaly, zachránime vás!“ O niekoľko minút chlapci počuli blížiace sa sirény hasičských áut. Ten čas sa im zdal ako celá večnosť. Hasiči začali okamžite hasiť požiar a hľadať chlapcov. Chlapci hlasno kričali: „ Tu sme, tu sme!“ Zadymenie bolo také veľké, že hasiči museli použiť dýchaciu techniku. Chlapcov našli a bezpečne vyviedli z horiacich pivničných priestorov. Boli hospitalizovaní v nemocnici, lebo sa priotrávili jedovatými splodinami horenia. Po uhasení začalo vyšetrovanie príčin požiaru. Zistilo sa, že bol založený úmyselne. Polícia chlapcov vypočula a oni sa priznali, prečo to urobili.

Po vyliečení chlapci svojim rodičom pomáhali vymaľovať pivničné priestory. Po vymaľovaní ich ešte dlho boleli mozole na rukách. Ich zážitok bol taký silný, že odvtedy si vážia všetko, čo vytvorí ruka človeka. V opravených pivniciach si kamaráti postavili nový „bunker“, ale muziku púšťali tak, aby nikoho nerušili. Pravidelne pomáhali starému pánovi zbierať papier a odvážať ho do zberných surovín. Chlapci mali radosť, pretože boli nápomocní a užitoční.

Viem, že:

• neopatrným zaobchádzaním so zápalkami či zapaľovačom môžem spôsobiť požiar
  
  
• zápalky a zapaľovač mi preto do rúk nepatria
  
  
• ak zaregistrujem požiar, okamžite utekám preč na bezpečné miesto v dostatočnej vzdialenosti od požiaru a kričím o pomoc. Ak vznikne požiar v dome či v byte, okamžite opustím tieto priestory a vybehnem na voľné priestranstvo.
  
  
• z bezpečného miesta nahlásim požiar na tiesňovú linku 112
  
  
• dieťa nesmie hasiť požiar, pretože: nevie správne posúdiť jeho riziko, splodiny horenia môžu byť smrteľne jedovaté, vodou sa nesmú hasiť zariadenia pod elektrickým prúdom
  
  
• oheň môže zakladať len dospelá osoba a to len na vyhradených miestach. Po odchode z miesta, napríklad „opekačky“, treba oheň zahasiť dostatočným množstvom vody